Prvý zákon chlapa znie - Nedať najavo prekvapenie! Celé roky som sa predsa pozeral ako to robí. Tak o v čom by mal byť problém? A aby bol aj nejaký bonus, k mrazenému filé som ihneď navrhol aj kapríka, lebo sme ho z dôvodov prácnosti pri čistení, už pár rokov uvedomele odmietali. Že to nebol dobrý nápad som zistil vtedy, keď mi v igelitke zavesenej na riadítkach bicykla pleskol chvostom a zapadol medzi koleso a prednú vidlicu. Vzápätí som spolu s bicyklom pleskol na asfalt aj ja sprevádzaný začudovanými pohľadmi okoloidúcich. Dieťa stojace obďaleč môj krátky let vzduchom komentovalo otázkou adresovanou mamičke. „Mamí, ten ujo je opitý?“ Zbytok cesty som odkráčal povedľa bicykla. Nie zo strachu z ďalšieho pádu, ale kvôli absolútnej osmičke na kolese. Kaprovi sa nestalo nič. Vo vani mu tých pár strhnutých šupín vôbec nechýbalo. Čumel na mňa skleneným pohľadom a občas otvoril hubu. Jediné, čo ma v tej chvíli držalo v relatívnom kľude bolo vedomie, že ho na druhý deň osobne zabijem. Prišiel deň D. Manželka v práci, celá kuchyňa k dispozícii, na stole otvorená kuchárska kniha. Na predposlednom liste rukou napísaný recept na vianočnú kapustnicu s hubami. No, recept. Iba pracovný postup to bol. Žiadna miera, žiadna váha. Pokrájame, naložíme, uvaríme, vložíme, zahustíme, dochutíme. Tak blbý manuál som už dávno nečítal. Rozhodovanie o množstve použitých surovín prerušil syn otázkou: „Kto nám bude dnes variť?“ „Predsa ja!“ - odpovedal som. Syn nepatrí k ortodoxne veriacim. On totiž nepatrí k veriacim vôbec. Preto ma ním vyslovené „Ježiša – Mária!“ dosť prekvapilo. Pripísal som to ale sviatočnej atmosfére dňa. Z vane sa ozvalo šplechnutie vody. Sviňa kapor, čosi tušil. Kým som ho zachytil pod krk cez žiabre, bola polovica vody na dlážke kúpeľne. Enviromentalisti tvrdia, že treba nožom prerušiť miechu za hlavou a je po ňom. Teória! Trojkilový kapor má tak tvrdú krkovičku, že dostať nôž na miechu vyžaduje silu a zručnosť majstra kata. Nakoniec po niekoľkých neúspešných pokusoch vyzerala kuchyňa fakt ako popravisko. Kapor sa upokojil až v mlieku, keď bol posolený a rozkrájaný.
Medzitým vyvrela voda z osobitne varených húb a trikrát vykypela kapustnica. Zápražky z masla a hladkej múky sa podarilo akosi viac, takže po zaliatí vývarom urobila hrčky. Žiadny problém, keď máte mixér. A ten sme mali. Lenže to riedkohusté je vhodné naložiť do mixera naberačkou. Chcel som to rýchlo a nalial som to z panvice nielen do nádoby kam bolo treba, ale časť toho redšieho sajrajtu pretiekla na rotor. Mixer potom už nemixoval. Iba chrčal a prskal. Pre úplnosť treba dodať, že aj trochu dymil. Začal som byť nervózny. Začal som mať pocit, že čo som chytil do rúk, to sa posralo. A to som ešte netušil, že apokalypsa nastane pri vysmážaní kapra. Olejom som nešetril. Ani silou plameňa. Ryba sa predsa usmaží za pár minút. Lenže toto boli sekundy. Prvá kotvička varovne zasyčala v dymiacom oleji a začala prskať. Druhá celý proces urýchlila a to už horelo nielen pod ale aj nad panvicou. Horiaci olej sa nesmie hasiť vodou. Dnes to viem. Taký plameň ako vyšľahol po použití sotva jedného litra vody, naše záclony ešte nevideli. A už ani neuvidia. Bolo to na infarkt. Kuchyňa vyzerala ako po nálete. Ani som sa nečudoval, že manželka po príchode z práce pospomínala pána Boha v rôznych súvislostiach. No k štedrej večeri sme si sadli uzmierení. Dnes máme nové záclony a pekne vymaľovanú kuchyňu. Budúcnosť je neistá, no ak by mala na Štedrý deň manželka službu opäť, na večeru pôjdeme určite do reštaurácie. Nebudeme predsa maľovať kuchyňu každý rok.
